Včera 5. decembra sme si pripomenuli Svetový deň pôdy. V roku 2013 ho vyhlásilo VZ OSN. Prvý krát sme si deň pôdy pripomenuli v roku 2014, čiže včera to bolo už siedmy krát. Ozaj, všimol si to niekto? A tým nemyslím len nás poľnohospodárov, ale bežnú populáciu. Prešiel som si aj webstránky MPaRV SR, SPPK, dokonca NPPC-VUPOP. Ani zmienka o svetovom dni pôdy. Ale možno som zle hľadal. Že si bežný človek neváži, či vôbec neuvedomuje čo vlastne pôda znamená, je smutné. Ale to, že si nikto z rezortných inštitúcií nepokladá za potrebné o pôde, ako o národnom poklade, prírodnom zdroji, či proste našej slovenskej zemi, hovoriť aspoň 5.decembra je smutné. Tak mi teda dovoľte, aby som i keď to bude možno trošku kostrbaté, pripomenul, čo pôda znamená pre mňa.
Je fascinujúce, že človek navzdory svojej technickej vyspelosti, umeleckému nadaniu, usilovnosti, pracovitosti, vynaliezavosti atď, vďačí za svoju existenciu na tejto zemi, tej tenučkej vrstve ornice (anglicky top soil je asi presnejšie) na jej povrchu. A tomu, že prší. Pôda je pre ľudí niečo tak prosté…Zem po ktorej chodíme. Čoby malo byť na nej zvláštne? Keď sa to tak vezme, tak je to hlina, zem, blato, roľa, pole, dvor, záhrada… A pritom ide bezo sporu o najzložitejší organizmus, či ekosystém, alebo ak chcete stvorenie vo vesmíre. A napriek tomu o nej vieme tak málo.
„Máme viac informácií o pohybe nebeských telies, než o pôde pod nohami.” – Leonardo da Vinci
Som presvedčený, že to platí do dnes.
Čo dodať? Som poľnohospodár, vyštudovaný zootechnik a nejakým riadením osudu sa pôda a jej problémy stala mojím osudom. Už niečo viac ako desať rokov hospodárime spolu s kolegami na slovenské pomery v pomerne malom poľnohospodárskom podniku na Považí pri Piešťanoch. S pôdou spoločne zdieľame jej starosti i radosti. Roky hojnosti i nedostatku, obdobia priaznivého počasia, ale i devastujúceho sucha, či prívalových dažďov, zanechávajúcich na pôde rany v podobe eróznych rýh a výmoľov, či bahenných záplav. Tu by som sa však pozastavil a pripomenul, že určite už viac ako šesť-sedem rokov sa nás a pôdy, o ktorú sa staráme, erózne problémy netýkajú. Ale o tom neskôr. Každý rok v čase keď padne viac vody za krátke obdobie, vidím po okolitých podnikoch, či popri ceste idúc z práce či do práce, čo prívalové dažde alebo dlhotrvajúce dažde napáchali na pôde. Obrovské odnosy pôdy na svahoch, nánosy blata pod nimi, či jazerá vody stojace na rovinách. Milióny ton odplavenej pôdy, či tisíce hektárov podmáčaných polí. Miliónové škody, ktoré ale v účtovníctve nik nevedie. Nezaraďujú ich do strát poľnohospodárske podniky, nevykazuje ich ani štát, nezaujímajú ani vládu, ani iných kompetentných. Bohužiaľ ani vlastníkov tej pôdy nie. Že by niekto dostal pokutu za porušenie správnej farmárskej praxe, to sa tuším v histórii ešte nestalo. A pritom niektoré hriechy spáchané na pôde by pokojne zniesli kvalifikáciu environmentálny zločin. Bohužiaľ sú poľnohospodárske podniky a nie je ich málo, ktorých zodpovední ľudia stále „bojujú s prírodou“, „plnia agrotechnické termíny“, „zápasia s nepriazňou prírodných podmienok“… v duchu socialistického hesla „poručíme větru, dešti“. Len si to povážte, že pri kúpe pracovného závesného náradia je ako hlavné kritérium kvality, aby toto dokázalo s pôdou pracovať za každých podmienok. Veď sme zaplatili, tak to musí ísť. Pre mňa hrozné pomyslenie! Táto filozofia v agronómii ma však nabáda k názoru, že si pôdu znásilníme kedy chceme. Alebo že by sme si už z pôdy spravili prostitútku, aby sme nemali výčitky svedomia? Aj to je možná a asi dosť častá verzia toho, ako sa k pôde chováme.
Ale prečo je tomu tak? Je dosť politikov, ale i „odborníkov“, ktorí pretláčajú názor, že je to následok socialistickej veľkovýroby a že podniky hospodária na prenajatej pôde, preto sa k nej chovajú tak zle. Toto je samozrejme blbosť. Pôda je prírodný zdroj. Jeden z troch pre život rozhodujúcich a chováme sa k nej rovnako bezohľadne ako ku tým zvyšným dvom, teda k vode a k ovzdušiu. „Problém je veľmi jednoduchý“ hovorí svetoznámy propagátor regeneratívneho obrábania pôdy Ray Archuleta. Citujem ďalej: „Máme problém spoločenský. Máme problém so vzdelaním. Kým ho nevyriešime, nevyriešime ani naše ekologické problémy. Ide o to, že ľudia ktorí robia s pôdou, pôde vôbec nerozumejú. Ako keby niekto, kto má lekársky diplom, neovládal anatómiu a fyziológiu ľudského tela.“
Vrátim sa však k tomu, prečo v našom podniku eróziu a iné devastačné udalosti nepoznáme. Je to preto, lebo sme pred desiatimi rokmi prestali orať, či inak hlbšie (5 cm) kypriť, či obracať pôdu naruby. Samozrejme, že to nebolo preto, že by sme o pôde niečo vedeli. Myslím niečo skutočne odborné. Napríklad za akých podmienok prebieha nitrifikácia, alebo čo a kedy vplýva na tvorbu humusu. To určite nie. Už som povedal, že som zootechnik. Takže to bola viac menej náhoda. V roku 1998 som na jednej mliečnej farme v Missouri videl ako dvaja bratia, chovatelia dojníc v tom čase mojej návštevy už 22 rokov hospodárili technológiou no till. Po našom technológia – priama sejba. Samozrejme už pred tým som mal informácie, že sa šetrí nafta, že sa výrazne zníži opotrebenie strojov a tiež eliminujú sa veterné a vodné erózie. Potiaľ niektoré z mojich inšpirácií.
Neskôr, keď som však začal prenikať do tajov agronomickej brandže, som zistil, že mnohé veci fungujú ináč, než ako prezentovali zaužívané postupy, uznávané „dogmy“, či neustále opakované a dnes už viem, že mýty. Spomeniem aspoň ten najviac omieľaný, ktorý dnes môžem vyvrátiť: že vraj bezorbové systémy vyžadujú viac chémie. Mimochodom nevyznám sa moc v bezorbových, či tzv. minimalizačných systémoch, ale môžem zodpovedne povedať z našich skúseností, že no till naopak náklady na chémiu zníži. A posledné dva roky už vidíme, že aj na hnojivá.
Ale inšpiráciou prechodu na regeneratívne obrábanie pôdy boli pre mňa aj skúsenosti a názory ľudí, ktorí už s no till niečo skúsili, ale i vedcov, ekológov a výskumníkov z oblasti pôdnej biológie. Tiež priaznivcov, fanúšikov, nadšencov a milovníkov pôdy a no till hospodárenia. Citáty niektorých z nich si dovolím pripomenúť a úprimne im za všetko poďakovať.
„Sucho je tam, kde chýba život v pôde. Pole nemusí vyzerať pekne, ale je dôležité, či v tej pôde je život na nej a v nej.“ Jaroslav Záhora
„Organická hmota je pre pôdu palivom. A s prázdnou nádržou ďaleko nezájdeme. Preto: nechajme pôdu žiť, lebo pôda je kľúč života.“ Ladislav Miko
„Zmenou hospodárenia na poľnohospodárskej pôde a v lesoch vieme na pevnine zadržať až o 70% vody viac. A práve toto je cesta ako zastaviť otepľovanie zeme.“ Václav Cílek
„Väčšina agronómov často mudruje o štruktúre pôdy, ale pritom netušia ako má správna štruktúra pôdy vyzerať. Na panenskej lúke, či v lesnej pôde je tá správna štruktúra. Tam sa treba inšpirovať. Príroda urobí v pôde tú správnu štruktúru, nie agronóm.“ Ladislav Janáček
„Prečo stále chceme s nejakým železom zaveseným za traktor v pôde niečo vylepšiť? Pochybuje snáď niekto, že stvoriteľ to tam stvoril dokonalé?“ Marián Hlavačka
„Naučme sa s prírodou spolupracovať namiesto toho, aby sme pokračovali v snahe prírode vzdorovať ako doteraz.“ Franklin D. Rooswelt
„Dnešný agronómovia to robia väčšinou dobre. Dokonca veľmi dobre. Len to nerobia správne. Dobre je to, že dodržujú agrotechniku tak ako sa to učili v škole, alebo od starších kolegov. Dokonca i s vynikajúcimi výsledkami. Nesprávna je však cesta po ktorej idú, lebo si nevšimli, že je to slepá ulička. Takto totiž pôdu vypotrebujeme a vyčerpáme. Vybývame krajinu tak, ako mnhé civilizácie pred nami. Boh totiž odpúšťa vždy, človek niekedy a príroda? Príroda, tá neodpúšťa nikdy.“ Ľubomír Marhavý
„Orba znamená pre pôdny život rovnakú katastrofu ako pre ľudstvo zemetrasenie, hurikán, potopa, revolúcia a občianska vojna naraz. Prináša množstvo negatívnych následkov a trvá veľmi dlhú dobu kým sa vzťahy a prirodzené hodnoty a procesy vrátia do harmonických foriem a rovnováhy. Devastuje vzťahy a vynesie navrch spodinu.“ Neviem už kto povedal toto, ale krásne to vystihuje podstatu.
Jaroslav Záhora charakterizuje orbu ako najlepší fungicíd. A ak pokladáme pôdne huby za jeden z pilierov pôdneho života (mikorhíza), tak čo môže byť ešte škodlivejšie? Preto sa vrátim k tomu vzdelávaniu. Áno potrebujeme aby sme mali oveľa viac informácií a vedomostí o tom, čo pôda vlastne je. A tým nemyslím len poľnohospodárov, ale nás všetkých ľudí. Ľudí, čo obývajú túto nádhernú planétu, našu zem, našu krajinu, tento Chrám Boží. Áno, toto mi napadá keď hľadím na nespočetné krásy a úžitky, ktoré nám pôda a príroda poskytuje. Potrebujeme zmeniť základnú paradigmu poľnohospodárstva a čo pôda znamená vo vnímaní obyčajných ľudí. Ray Archuleta tvrdí, že orba je jednou z najdrastickejších praktík moderného poľnohospodárstva. Nijako pôde, opakujem PôDE neprospieva. Orba opakovane a neustále narušuje pórovitý pôdny horizont. Tým nielenže znemožňuje rozmnožovať sa, rozvíjať prospešným pôdnym organizmom, ale permanentne zhoršuje jej fyzikálne, chemické aj biologické parametre.
Kamarát, agronóm zo susedného podniku, keď som sa ho opýtal, prečo to neskúsi bez pluhu, odpovedal: „Robo mne sa páči tvoj prístup, fandím ti a oceňujem aj tie výsledky a úrody, ktoré máte, ale ja by som na mojich poliach nezniesol taký bordel ako máš ty.“ Myslel tým, že naše polia sú v zime pokryté zvyškami rastlín, vymrznutých medziplodín, namiesto toho aby boli „pekne poorané“. Pred pár rokmi na rodinnom vianočnom stretnutí sa ma švagriná, predavačka, opýtala: „To máte potom lepšiu úrodu keď neoriete?“ Tú istú otázku mi po čase položil uznávaný odborník, agronóm z veľkého niekoľko tisíc hektárového podniku. Snažil som sa mu oduševnene vysvetliť aká je to skvelá vec pre pôdu, že neorieme. Výška úrody bolo však jediné, čo ho zaujímalo. Voltaire povedal: „Súďte človeka podľa jeho otázok, nie podľa jeho odpovedí“. Tak mi napadla otázka: Pýtali sa tí dvaja múdro, či hlúpo? Je dosť možné, že švagriná sa pýtala múdro a pán inžinier hlúpo. Čo myslíte vy? Nebolo by už na čase nielen v rôznych debatách akože kompetentných deklarovať, že pôda je niečo viac ako základný výrobný prostriedok? Smutný som bol po prečítaní rozhovoru s bývalou riaditeľkou VUPOP-u, keď okrem iných funkcií, ktoré vymenovávala, priradila pôde aj, že pôda je aj tovar. Ten odporný komerčný názov, strašné! Viem, že v praxi to tak funguje, ale načo sú takíto tzv. kompetentní, keď sa voči tomu nevzbúria? Preto, ak dovolíte, zopakujem ešte raz výrok Ladislava Mika: „Pôda je kľúč života.“ Nádherná myšlienka, nie?
Pôda je dnes v ohrození, následky desiatok rokov devastácie sa dnes so stále „dokonalejšou“ technikou prejavujú výraznejšie. „Správny agronóm“ sa dnes pozná podľa toho, že sa riadi heslom „keď nedáš, tak ani nečakaj, že dostaneš“. To samozrejme znamená, že čím viac postrekov, čím viac hnojív a čím intenzívnejšie – kvalitnejšie pripravíme pôdu, tým lepšie. A za to dávame dokonca ocenenia. Rôzne „NAJ“ za najvyššie úrody. Zaujíma niekoho za akú cenu tie najvyššie úrody sú? Tým nemyslím peniaze, ale aké to má dopady na pôdu? V odbornom časopise som dokonca nedávno videl na titulnej stránke fotku predsedu družstva navrhnutého na titul manažér roka. Paradoxne len pár týždňov pred tým som si v jeho chotári urobil zopár fotiek (to je moje hobby) tragických prípadov pôdnej erózie a bahenných záplav po prudkých dažďoch. No trestné oznámenie mu bolo treba doručiť, nie titul manažér roka.
Stále treba opakovať, že pôda je v obrovskom ohrození. Niektorí odborníci upozorňujú, že pri súčasnom spôsobe využívania pôdy na mnohých miestach zeme, ale i Európy nám ostáva tak 50 – 60 žatiev (Paul Hawken, Václav Cílek). Potom bude pôda vybývaná a stane sa z nej púšť. Podľa Václava Cíleka je u nás takto ohrozená celá Panónska kotlina, od Znojma, cez Záhorie, Trnavská tabuľa, veˇká časˇMaďarska až po Balkán, s priľahlými časťami Rakúska. Stále musíme upozorňovať, že ešte máme čas niečo zmeniť. Preto nečítajme tie nezmyslené tabuľky čo uvádzajú, že koľko živín plodina pri danej úrode z pôdy zobrala a teda koľko živín následne treba do pôdy vrátiť. Pestujme plodiny tak, aby po zbere úrody každý rok bola pôda o ďalšie živiny bohatšia. Spoznávajme pôdu, ktorá nám bola zverená a snažme sa pochopiť, čo je podstatou jej úrodnosti a života v nej. Pôda predsa rodila dávno pred tým, než ju začal človek obrábať. Jej úrodnosť sa predsa zvyšovala napriek tomu, že tu človek nebol. Učme sa pestovať rastliny tak, ako to robí príroda a snažme sa pochopiť vzťahy, ktoré v nej fungujú a vďaka ktorým sa po milióny rokov tvorila jej plodnosť a úrodnosť. Zachráňme pôdu a pôda zachráni nás. Sme v tom všetci spolu. Ale my poľnohospodári, roľníci, záhradkári a všetci, čo hospodárime na pôde, máme za ňu aj zodpovednosť. A z nášho pohľadu, zmena k prístupu k pôde je tak trochu aj o hľadaní zmyslu života. Henry Ford totiž povedal: „Podnik, ktorý neprináša nič iné než peniaze, je úbohý podnik.“ A čo teda môžeme v našom živote zmeniť? Musíme si uvedomiť, že každý náš skutok má vplyv na každý ďalší skutok. Náš, alebo skutky iných ľudí. Ako keď kvapka vody rozvíri vodnú hladinu. Aké teda rozhodnutie spravíme, aby sme pozitívne ovplyvnili našu pôdu, našu krajinu? Aby sme pozitívne ovplyvnili túto našu krásnu planétu?
Robert Dohál, roľník
A ešte na záver:
„Ak otvorím srdce len jedinému človeku a zachránim jeho 500 hektárov, alebo inému len 10 hektárov, tak budem spokojný. Je to o láske. A keď niekoho máte radi, milujete ho, tak ho chcete chrániť. Zachrániť ho pred nebezpečenstvom. A pôda je dnes vo veľkom nebezpečenstve. Tak ju musíme zachrániť. A kedy, ak nie práve teraz. A kto, ak nie my. A možno sme jediní. A keďže sme jediní, tak to musíme urobiť. Po milióny rokov sa po rôznych katastrofách zachraňovala sama. Dnes ale nemáme, zdá sa, milión rokov. A preto musíme konať. Pretože sme ohrození my, ľudia ako biologický druh.“
Ray Archuleta